Autor Téma: Milan Rastislav Štefánik (R-U, ČSR)  (Přečteno 8715 krát)

0 uživatelů a 1 Host prohlíží toto téma.

stuka

  • Luftwaffe
  • Hauptmann - kapitán
  • Příspěvků: 513
Milan Rastislav Štefánik (R-U, ČSR)
« kdy: Říjen 17, 2010, 08:50:42 »
Milan Rastislav Štefánik

I.časť

Milan R. Štefánik sa narodil 21.júla 1880 v Košariskách u Myjavy ako šieste z dvanástich detí evanjelického farára. Po maturite na lýceu v Sarvaši odišiel v r. 1898 do Prahy študovať stavebné inžinierstvo. Po dvoch rokoch prechádza na Filozofickú fakultu UK a venuje sa štúdiu matematiky a astronómie. V r. 1904 bol promovaný na doktora filozofie. V Prahe sa zapájal do slovanských spolkov a nadväzoval kontakty s vlastenecky zmýšľajúcimi študentmi a osobnosťami pod vplyvom prednášok profesora Tomáša G. Masaryka.  Túžil však po kariére vedca – astronóma a odišiel do Paríža.  Vo svojej vedeckej kariére dosiahol  úspechy, napr. pracoval u slávneho astronóma Janssena v Meudone, niekoľkokrát vystúpil na Mont Blanc, kde bolo malé observatórium. V Chamonix zastával funkciu správcu observatória.  Začal veľa publikovať a stal sa uznávanou autoritou. Veľa cestoval, napr. pozoroval zatmenie slnka v Turkestane /po návrate obdržal  Janssenovu cenu/, navštívil Leva N. Tolstoja v Jasnej Poľane.  V r. 1909 odišiel do Alžíra a na Saharu a poznával život tamojších ľudí. V Paríži sa zoznámil so staviteľom Eiffelovky  Gustávom Eiffelom, zaujímal sa o aeronautiku a spektroheliografiu. Cestoval  v r. 1910 na Tahiti, aby mohol pozorovať dráhu Halleyho kométy, to sa mu však pre zamračenú oblohu nepodarilo. Rozhodol sa tu postaviť observatórium a meteorologickú stanicu, oboznamoval sa so životom domorodcov aj na okolitých ostrovoch napr. Novom Zélande. Ostal tu  rok, aby mohol  pozorovať zatmenie slnka. S výsledkami sa vrátil do Paríža a Francúzska akadémia mu udelila Wildovu cenu, ktorú mu odovzdal matematický génius Henri Poincaré, ktorého priazeň si získal už predtým. Štefánik sa snažil preniknúť do kruhov spoločnosti, aby postupoval vo svojej kariére a získal viacero ocenení. Sledoval politický svetový vývoj, získal diplomatické skúsenosti a keď francúzska vláda prejavila záujem vybudovať medzikontinentálnu rádiotelegrafickú sieť po celej zemeguli, podal návrh, aby pri každej vysielacej stanici bolo zriadené observatórium. R.1912 sa Štefánik stal francúzskym občanom. Potom bol vyslaný na pozorovanie zatmenia slnka do Brazílie, kde ho zastihla správa, že Poincaré zomrel. V apríli 1913 mu zomrel otec a pri tejto smutnej udalosti posledný krát navštívil Slovensko.



Štefánik sa stále viac zaujímal o politiku. Mal schopnosť presviedčať a získavať ľudí, vedel diskutovať na úrovni a bol všestranne vzdelaný. Z ciest vedel pútavo opísať mnoho zážitkov a ovládal niekoľko jazykov. Navyše sa vyznačoval charizmatickým výzorom a kultivovaným vystupovaním a zoznámil sa s mnohými významnými ľuďmi.  Stal sa členom slobodomurárskej lóže a bol členom Belgickej astronomickej spoločnosti. 26.novembra 1913 pricestoval do Ekvádoru, kde sa ujal úlohy zreorganizovať miestne observatórium. To však bola iba zámienka, v skutočnosti sa mal zhostiť diplomatickej misie vymôcť od ekvádorskej vlády koncesiu na zriadenie rádiotelegrafickej stanice. Zblížil sa s ekvádorským prezidentom a vo svojej misii uspel. Po jeho návrate do Paríža, nastali zmeny vo francúzskej politickej garnitúre. Tahitský projekt bol ohrozený. Štefánika to veľmi sklamalo a jeho problémy so žalúdkom sa zhoršili. Musel byť operovaný. V nemocnici ho povzbudila správa, že v Maroku Francúzsko sľúbilo vybudovať školy, nemocnice a priemysel. Dúfal, že sa tu bude môcť zriadiť aj observatórium. Oživil sa aj záujem o Štefánikov projekt na Tahiti. V júli 1914 odcestoval Štefánik do Maroka kvôli novému observatóriu, ktoré malo byť umiestnené neďaleko mesta Marakeš.  Koncom júla sa Štefánik z novín dozvedel, že  bol francúzskou vládou vymenovaný za rytiera Čestnej légie.  Keď  Francúzsko vyhlásilo mobilizáciu, Štefánik sa urýchlene vracia späť. Bol uznaný schopným vojenskej služby, avšak jeho zdravotný stav v dôsledku nedávnej operácie bol zlý a  musel byť opäť operovaný.  Štefánik videl vo vojne príležitosť pre utláčané slovanské národy vymaniť sa z nadvlády. Národne uvedomelí Slováci mohli dúfať, že ich utlačovateľ Rakúsko-Uhorsko vojnu prehrá, a tým sa pre nich otvorí možnosť vytvoriť s Čechmi vlastný štát. Z nemocnice bol Štefánik prepustený 15.septembra 1914 a požiadal o vstup do letectva, avšak jeho žiadosť z dôsledku zlého zdravotného stavu odmietli. Uspel až 26.januára 1915, stal sa vojenským letcom a nastúpil do leteckého učilišťa v Chartres pri Paríži. Čo sa týka Štefánikovej choroby žalúdka, je potrebné vysvetliť, že  až pitvou jeho tela sa zistilo, že trpel vagotóniou – funkčnou poruchou vegetatívneho nervového systému. V čase duševného vypätia a iných negatívnych psychických podnetov sa objavujú u chorého bolesti žalúdka, hoci žalúdok je zdravý. Ďalej môže trpieť mdlobami, drobnými črevnými a srdcovými problémami a nervozitou.  Štefánik sa obával, pretože lekári nevedeli počas jeho života objaviť príčinu jeho problémov, že má rakovinu žalúdka, čo k jeho pohode neprispievalo a zvyšovala sa jeho precitlivenosť, čím sa príznaky choroby zhoršovali.



Keď Štefánik absolvoval prvú leteckú skúšku, povýšili ho na slobodníka. Zaujal ho veľký problém letcov – nepredvídateľnosť počasia. Využil svoje vedomosti v oblasti meteorológie, rokoval s politikmi a vojakmi a docielil toho, že okrem leteckého výcviku, mohol v Chartres začať prednášať o meteorológii a cvičiť prvých leteckých meteorológov. Na lietadle  absolvoval skúšku na vojenského diplomovaného letca a 11.apríla bol menovaný letcom desiatnikom. Ďalší výcvik postúpil u stíhacej divízie Le Bourget a ukončil ho v hodnosti  poručík /o rok neskôr kapitán, r. 1917 major a podplukovník a r. 1918 priamo brigádny generál/. 13.mája 1915 sa na rozkaz hlásil u eskadry MF-54 u 10.francúzskej armády v meste Brias. Vykonával prieskumné lety nad nemecké línie. Stále mal na pamäti aj svoje politické vízie a začiatkom r. 1915 sa snažil nadviazať kontakty s Masarykom, aby navrhli spoločný postup ako  dostať slovanské národy spod útlaku. Masaryk však nereagoval.

Štefánik vybudoval u leteckej eskadry MF-54 meteorologickú stanicu na predpoveď počasia. Veliteľ eskadry zistil, že ide o užitočnú vec a podporil Štefánika v jeho úsilí, aby na najvyšších miestach v Paríži mohol obhájiť účelnosť meteorologických staníc pri plánovaní armádnych akcií. Maršal Foch sa priklonil ku Štefánikových návrhom a poslal ho do hlavného stanu francúzskej armády v Chantilly, aby navrhol veliteľovi Joffrovi organizáciu meteorologickej služby. Mesto Moreuil sa stalo strediskom armádnej meteorologickej služby a Štefánik bol poverený, aby obstaral potrebné prístroje a vycvičil dôstojníkov. Mal sa stať veliteľom meteorologickej stanice, ale Štefánik pre seba žiadal zriadenie leteckej eskadry, ktorej by velil, a ktorá by bola zložená najmä z pilotov slovanského pôvodu. Vybral jedného Slováka a päť Čechov z Cudzineckej légie. Požiadal o preloženie do Srbska a predpokladal, že aj jeho eskadra by mohla lietať v tejto  oblasti, kde bojovalo viac Slovanov než na nemeckom fronte. Zatiaľ ale pokračoval vo vykonávaní služby na západnej fronte. 3.júna 1915 sa dostal do vážneho nebezpečenstva, keď mu pri dlhom lete došiel benzín. Pri núdzovom pristátí poškodil lietadlo ale jemu ani kapitánovi pozorovateľovi sa nič nestalo. 16.augusta bol Štefánik vyznamenaný vojnovým krížom s palmou. Posledný výskumný let nad západným frontom vykonal 19.augusta, pričom do tej doby nalietal 22 operačných letov a 58 letových hodín. Bol prvý, kto zaviedol do armády meteorologické pozorovanie, zdokonalil gyroskopický ďalekohľad a ako prvý skúšal počas letu rádiové spojenie so stanicou na zemi. V septembri 1915 bol preložený do Srbska k francúzskej eskadre MF-99.

Štefánik na srbskom fronte  v bojových akciách  tiež prejavoval odvahu, inteligenciu a energiu. Na strane Srbov bojovalo deväť francúzskych lietadiel s deviatimi dôstojníkmi a 85 mužmi pod velením majora Vitrata so základňou v meste Ralje. Štefánik podnikal výzvedné lety nad rakúskym frontom pri Dunaji a Sáve. Pri jednom lete bol stroj zasiahnutý.  Štefánikovi sa síce podarilo pristáť, ale pri prudkom náraze lietadlo poškodil a sám sa vnútorne zranil, o čom nevedel, pretože zranenie sa zatiaľ neprejavilo.  Nepriateľ začal ofenzívu a prekročil Dunaj i Sávu. 11.októbra 1915 obsadili Bulhari pahorok na srbskej strane. Na druhý deň Štefánik vykonal dva lety pri bulharskej hranici, aby sledoval pohyb vojsk. 14.októbra vypovedali Bulhari Srbsku vojnu a pridali sa na stranu Rakúska-Uhorska a Nemecka. Francúzi museli ustúpiť. Štefánik bol spolu s piatimi lietadlami presunutý na hliadkovanie bulharských hraníc do blízkosti mesta Niš, odkiaľ viedla železnica. 25.októbra Štefánik letel nad Sofiu a vrátil sa po rekordných 3 hodinách a 45 minútach letu. Keď sa front priblížil 25 km k leteckej základni, osem nepriateľských bombardovacích lietadiel podniklo na mesto Niš nálet. Štefánik bol na letisku v tej chvíli jediným letcom. Nasadol do jednoplošníka a letel za nepriateľskými lietadlami obracajúcimi sa  k návratu. Až do Sofie ich znepokojoval svojimi guľometmi a nad Sofiou ešte bombardoval hangár vzducholodí.

Pretože Bulhari prerušili železničné spojenie a eskadra nedostávala nové stroje ani súčiastky, bola nútená ustúpiť. Pri ústupe musel Štefánik pre zlé počasie pristáť a ďalej ísť pešo. Dorazil do Prištiny úplne vysilený a so silnými žalúdočnými bolesťami. Začal kašlať krv. Lekár ho nemohol pri ústupe armády operovať, ale zariadil jeho odsun. Štefánika naložili do lietadla a pristáli v Prizrene, kde sa onedlho rozpútala snehová búrka. Srbi boli nútení ďalej ustupovať až k moru. Štefánikov zdravotný stav nedovoľoval peší ústup cez hory, bolo nutné s ním hory preletieť. Najschopnejší pilot eskadry kpt. Paulhan sa podujal na  nebezpečnú úlohu preletieť 200 km ponad hory. Kapitán odštartoval so Štefánikom 22.novembra 1915 dopoludnia. Lietadlo sa dostalo do hustej hmly. Výškomer ukazoval 1.200 metrov, pričom bolo treba preletieť hory vysoké 1.500 metrov.  Pilot teda letel údolím Bieleho Drinu, ktoré bolo široké asi 200 metrov. Preletel albánske hory a blížil sa k talianskemu pobrežiu. Avšak Taliani na cudzie neohlásené lietadlo začali strieľať  a kapitán bol nútený opäť nabrať výšku a pristáť v blízkom močiari. Keď Taliani zistili, že ide o priateľské lietadlo, postarali sa o prevoz Štefánika do Ríma, kde bolo oňho veľmi dobre postarané a jeho stav sa zlepšil aj bez operácie. Z Ríma odcestoval do Paríža, nadviazal ďalšie cenné kontakty a informoval sa na svoju slovanskú eskadru. Vec viazla, tak sa postaral, aby vybraných šiestich vojakov presunuli  do leteckých učilíšť. Za svoje pôsobenie v Srbsku obdržal zlatú medailu za statočnosť.

pokračovanie nabudúce...
„Do ticha krajiny ležící pod hlubokým sněhem, často i do burácení sněhové bouře, začala vlčice mluvit svou řečí – začala výt."                         
                                                            E. Vacková

stuka

  • Luftwaffe
  • Hauptmann - kapitán
  • Příspěvků: 513
Re: Milan Rastislav Štefánik
« Odpověď #1 kdy: Říjen 18, 2010, 10:19:11 »
II.časť

U svojho priateľa maliara Strimpla sa Štefánik 13.decembra 1915 v Paríži zoznámil s Dr. Edvardom Benešom. Predostrel mu svoje plány na vytvorenie zahraničnej armády zloženej najmä z Čechov a Slovákov /zajatcov z ruského, srbského a talianskeho frontu/ bojujúcich pod svojimi zástavami a nie roztratene  v rámci cudzích armád. Táto armáda by mala podliehať vlastnému politickému vedeniu, akejsi exilovej vláde. Beneš v Londýne vysvetlil Masarykovi Štefánikove plány, vplyv a možnosti pri uskutočňovaní ich spoločnej vízie - osamostatnenie Čechov a Slovákov a  budovanie  spoločného štátu. Koncom januára 1916 prišiel Masaryk za Štefánikom do Paríža a Štefánik ho uviedol do vyšších parížskych spoločenských vrstiev. Vo februári ich oboch prijal francúzsky ministerský predseda Aristid Briand. Masaryk, Beneš a Štefánik vo februári založili Národnú radu krajín českých /neskôr premenovanú na Česko-slovenskú národnú radu skr. ČSNR/, vrcholný orgán česko-slovenského zahraničného odboja. Predsedom sa stal Masaryk, neoficiálnym podpredsedom Štefánik a generálnym tajomníkom Beneš. Hlavným cieľom rady bolo uznanie samostatného česko-slovenského vojska a budúcej Česko-Slovenskej republiky.  Rada mala v pláne vytvoriť  československú armádu zo zajatých rakúsko-uhorských vojakov českej a slovenskej národnosti sústredených najmä v Rusku a v Taliansku. Diplomatické vyjednávania s hlavami štátov, vojenským velením a nábor vojakov v Rusku, Taliansku ale aj USA a Francúzsku mal uskutočniť Štefánik.


Tomáš G.Masaryk

Na jar 1916 Štefánik v Taliansku v lietadle Voisin vykonával nábor vojakov prostredníctvom zhadzovaním letákov nad rakúsko-uhorskými zákopmi. Z Udine odišiel do Verony, kde pokračoval vo svojej činnosti na inom úseku fronty a lietal na talianskom lietadle Caproni. V apríli a máji preletel viaceré úseky fronty a po skončení svojej misie sa vrátil do Ríma. Ruská armáda začala v marci 1916 veľkú ofenzívu. Počet zajatých Čechov a Slovákov stúpal. 21.apríla cár schválil oslobodzovanie týchto zajatcov, lebo Rusi dúfali, že ich armáda prenikne cez Karpaty na Slovensko a jednotky zložené zo zajatcov pochádzajúcich z obsadzovaných území môžu byť užitočné. Ako súčasť ruskej armády už bola  tzv. Česká družina, ktorá vznikla hneď po vypuknutí vojny. Česká družina bola zložená najmä z Čechov, ktorí žili už pred vojnou v Rusku. Niektorí z nich sa vstupom do Družiny chceli vyhnúť internácii, ktorá im ako rakúsko-uhorským poddaným hrozila. Začiatkom júna sa Štefánikovi podarilo s pomocou Dr. Beneša dosiahnuť, aby sa francúzske vládne úrady zaviazali vyzbrojiť samostatnú česko-slovenskú armádu, ak bude mať najmenej tridsaťtisíc vojakov.





Čsl. légie /1918/ v Rusku

Koncom júna Štefánik odcestoval do Ruska. Situácia v Rusku bola zložitá. Krajanské spolky sa združovali vo „Zväze česko-slovenských spolkov v Rusku“ a ich predstavitelia mali rozporné názory o usporiadaní Európy po vojne. Čo sa týka Slovenska, niektorí boli proti povojnovému spojeniu Čechov a Slovákov.  Zástancovia panslavizmu  chceli splynutie všetkých slovanských národov vo veľkú slovanskú ríšu a iní zasa boli zástancovia myšlienky vytvorenia nezávislých štátov, ktoré by boli spojencami Ruska, prípadne obhajovali pripojenie samostatného Slovenska k Rusku alebo aspoň jeho pravoslávnej časti na východe Slovenska. Na zjazde „Zväzu“ sa napokon predstavitelia vyslovili pre jednotný štát Čechov a Slovákov, pretože spoločný postup s Čechmi dával Slovákom reálnu možnosť vymaniť sa z maďarizačného tlaku a Česi zasa potrebovali Slovákov na docielenie slovanskej väčšiny, ak chceli do nového štátu začleniť viac ako tri milióny Nemcov. Okrem toho sa zhodli na tom, že vytvorenie samostatného štátu z Čiech, Moravy a Sliezska by mocnosti neprijali, lebo by bol slabou hrádzou proti expanzívnemu Nemecku. Slovensko by  potom pravdepodobne pohltili Maďari a český národ by bol obklopený Nemcami a Maďarmi, bez priameho spojenia s Ruskom. Slovenská otázka bola teda trvalou a významnou súčasťou českej národnej politiky. Masaryk s Benešom boli jednoznačnými zástancami myšlienky, že samostatné Čechy bez Slovenska sú v daných pomeroch nemysliteľné. Štefánik ich myšlienky podporoval nielen z dôvodu spoločného cieľa – rozbitie Rakúska-Uhorska a oslobodenie národov spod útlaku, ale aj z dôvodu, že zavrhoval alternatívu pripojenia Slovenska k Rusku, Maďarsku alebo Poľsku. Snažil sa zabrániť akýmkoľvek slovensko-českým sporom, aby kvôli nim nebolo Slovensko z Masarykovej alternatívy pripojenia Slovenska k Českým zemiam vylúčené. Štefánik sa v Rusku stretol s  predstaviteľmi Slovákov zo spolkov a  zástupcami  zajatcov. Trval na tom, že počas bojov je dôležitý jednotný postup s Čechmi, pričom spoločným cieľom je rozbitie Rakúska-Uhorska. Budúcnosť Slovenska nevidel v spojení s Ruskom, i keď chápal obavy malého národa a hľadanie jeho záštity u mocného Ruska. 



pokračovanie nabudúce...
 

„Do ticha krajiny ležící pod hlubokým sněhem, často i do burácení sněhové bouře, začala vlčice mluvit svou řečí – začala výt."                         
                                                            E. Vacková

stuka

  • Luftwaffe
  • Hauptmann - kapitán
  • Příspěvků: 513
Re: Milan Rastislav Štefánik
« Odpověď #2 kdy: Říjen 19, 2010, 09:40:38 »
III.časť

Ruský generál Brusilov prelomil začiatkom júna 1916 rakúsko-uhorský front pri Volyni a v Bukovine. Nepriateľ sa dostal do problémov aj pri Verdune. Potom Rusi podnikli ofenzívu v juhovýchodnej časti Karpát, Rumunsko vstúpilo do vojny na strane Spojencov a Bulharsko neuskutočnilo plánovanú ofenzívu v Macedónsku. 21.novembra zomrel cisár Franz Josef I. Na pozadí týchto udalostí bol Štefánik  v auguste predstavený generálovi Alexejevovi, ktorý mu mal byť nápomocný pri nábore zajatcov a menoval ruského generála českého pôvodu Červinku šéfom vojenskej kancelárie, ktorá dostala za úlohu organizovanie čsl. jednotiek. Generálovi Alexejevovi sa však nepozdávali hádky medzi krajanskými spolkami, a preto  žiadal Štefánika, aby spory urovnal.  Štefánik na zjazde „Zväzu česko-slovenských spolkov v Rusku“ formuloval myšlienky spoločnej vlasti Čechov a Slovákov pod ochranou Spojencov. Zjazd prijal koncom augusta 1916 „Zápis o zásadách Česko-slovenskej akcie“ tzv. Kyjevskú dohodu, ktorú za ČSNR podpísal Štefánik a jej oficiálny podpredseda  Josef Dürich. Za „Zväz“ dohodu podpísal jeho predseda Václav Vondrák a tajomník Jan Volf a za Slovenskú ligu v Amerike jej vyslanec Gustáv Košík. /Tomu potom bolo vedúcim Slovenskej ligy vytknuté, že Kyjevskú dohodu podpísal, pretože nebola v súlade s Clevelandskou dohodou – z októbra 1915, ktorá hovorí o federatívnom spojení českého a slovenského národa, kým Kyjevská dohoda uvádza, že Česi a Slováci si želajú jednotný politický národ. Pod týmto pojmom sa mohlo rozumieť, že Česi pohltia Slovákov. Na tomto mieste je potrebné vysvetliť, že v skutočnosti išlo iba o taktickú formuláciu, aby mocnosti akceptovali možnosť vytvorenia spoločného štátu oboch národov a jeho  uplatnenia sa v novom usporiadaní strednej Európy. Aj Štefánik, hoci mu bol po vojne vytýkaný čechoslovakizmus, chápal dané súvislosti  pragmaticky v súlade s vtedajšou situáciou. Rozdelenie Rakúska-Uhorska v tom čase ešte zďaleka nebolo isté a vnútorné rozpory medzi Čechmi a Slovákmi by mohli zabrániť vzniku povojnovému usporiadaniu, ktoré bolo pre oba národy výhodné. Bez Slovenska bolo Česko politicky aj strategicky slabšie. Česko bolo treba ukázať ako životaschopné  v zápase uplatnenia proti silným národom ako Maďari a Nemci./


Alexander Kerenskij /vľavo/

Kerenského ofenzíva

Zjazd uznal ČSNR za jediný rozhodujúci a hlavný orgán zahraničného odboja a za jej reprezentanta v Rusku prehlásil jej podpredsedu Düricha, čo bolo prekvapujúce, pretože Dürich sa prikláňal k myšlienke obnoviť České kráľovstvo s ruskou podporou. Generál Alexejev dohodol so Štefánikom, že na formovanie čs. jednotiek v Rusku sa zriadi orgán na čele s Dürichom, ktorý bude pracovať pod vedením Červinkovej komisie. 3.septembra bol Štefánik predstavený cárovi Mikulášovi II., avšak objavili sa problémy s ministerstvom zahraničia, ktoré nechcelo Kyjevskú dohodu odsúhlasiť, preto Štefánik dočasne 14.októbra odcestoval do Rumunska a stretol sa  s kráľom Ferdinandom. Z Rumunska sa mu do Francúzska podarilo dopraviť 1.500 oslobodených zajatcov, z nich asi 800 Čechov a Slovákov, 600 Srbov a 80 Alsasanov-Lotrinčanov, ktorí sa mohli zapojiť do boja proti rakúsko-uhorskej monarchii. Počas pobytu v Rumunsku bol Štefánik povýšený na majora. Začiatkom r. 1917  vykonal ďalšiu diplomatickú cestu do Ruska.  Zima na prelome rokov 1916/17 zlomila vojenského ducha na obidvoch bojujúcich stranách. V Rusku sa navyše menila politická situácia. Cárova moc sa chýlila ku koncu.  Štefánik našiel priaznivejšie podmienky pre splnenie svojej úlohy – náboru dobrovoľníkov medzi zajatcami.  Dürich bol odvolaný a 6.marca Ruská vojnová rada súhlasila s plánom generála Červinku na vybudovanie čs.armády, ale 12.marca vypukla v Petrohrade nekrvavá revolúcia. 15.marca odstúpil cár a bola vytvorená Dočasná vláda. Prvý minister obrany Dočasnej vlády generál Gučkov bol názoru, že zajatci budú užitočnejší v továrňach, kde sa vyrábali zbrane. Vytvoreniu čs. jednotiek nebol naklonený, napriek tomu sa pomaly formovali. 21.marca Štefánik odcestoval do Murmanska a tu sa dozvedel, že USA vypovedalo Nemecku vojnu. Prišiel do Londýna za Masarykom a informoval  ho o udalostiach v Rusku. Až teraz sa stal oficiálnym podpredsedom ČSNR, namiesto vylúčeného Düricha. V máji  Masaryk odcestoval do Petrohradu, aby rokoval s predstaviteľmi nového režimu. Revolucionár Lenin ho predbehol  asi o mesiac. Nový minister vojny Kerenskij medzitým nábor zajatcov zastavil. Masaryk požiadal Kerenského o povolenie organizovať čs. jednotky a transportovať ich do Francúzska. 2.júla sa Čs. strelecká brigáda zúčastnila v boji pri Zborove a vyznamenala sa. Vzorná jednotka na Kerenského zapôsobila tak, že zmenil názor a povolil formovanie čs. armády. V júli 1917 sa Kerenskij stal ministerským predsedom.


Zborov

Stanislav Čeček, československý generál, jeden z najvýznamnějších predstaviteľov Československých legií v Rusku

pokračovanie nabudúce...
„Do ticha krajiny ležící pod hlubokým sněhem, často i do burácení sněhové bouře, začala vlčice mluvit svou řečí – začala výt."                         
                                                            E. Vacková

stuka

  • Luftwaffe
  • Hauptmann - kapitán
  • Příspěvků: 513
Re: Milan Rastislav Štefánik
« Odpověď #3 kdy: Říjen 20, 2010, 09:12:59 »
IV.časť


2.júna 1917 odišiel Štefánik do Ameriky uskutočniť nábor dobrovoľníkov a tiež zmieriť rozhádané krajanské spolky v USA, ktoré boli hlavným zdrojom financií pre Masaryka. Zúčastnil sa rokovaní Slovenskej ligy a Českého národného združenia vo Washingtone. Americkí Slováci boli znepokojení, že v novo vzniknutom štáte nebude Slovákom zaručená rovnoprávnosť, aby sa mohli slobodne vyvíjať politicky, hospodársky a kultúrne, ale budú počeštení vyspelejšími a početnejšími Čechmi. Štefánik zastával jednoznačne názor, že v čase boja sa sily nesmú trieštiť a nesmú sa teraz vyvolávať spory o budúcom vnútornom usporiadaní štátu. Najprv treba vyhrať boj. Spory ukľudnil a zameral sa na nábor dobrovoľníkov. Pred vstupom USA do vojny, mohli do čs. armády vstúpiť dobrovoľníci – krajania žijúci v USA, ktorí ešte neboli občanmi USA. Po vstupe USA do vojny sa situácia zmenila. Veľa Čechov a Slovákov majúci americké občianstvo, bolo už v armáde. Ostatní boli krajanskými spolkami vyzvaní, aby o občianstvo požiadali. Tým sa počet potencionálnych vojakov znížil. Krajanské spolky nekládli dôležitosť na vlastnú čs. armádu, ale Štefánik sa nedal odradiť. Prostredníctvom francúzskeho veľvyslanectva sa dostal na ministerstvo zahraničia a dojednal, že nábor sa bude týkať len tých, čo nemajú americké občianstvo alebo majú nad 30 rokov a nábor bude vykonaný diskrétne - pod záštitou telovýchovnej organizácie Sokol. 23.septembra 1917 Štefánik dokončil „Manifest Česko-Slovenskej národnej rady“, ktorým sa vyhlásila  všeobecná národná mobilizácia a zahájil rokovania na  obhájenie Manifestu. Z vyčerpania omdlel a musel byť hospitalizovaný. Po prepustení z nemocnice  sa snažil zabezpečiť, aby Manifest bol zverejnený vo všetkých krajanských novinách v rovnaký deň.  Vyskytla sa však ďalšia komplikácia: francúzska vláda tajne rokovala s Rakúšanmi o separátnom mieri a preprava dobrovoľníkov do Francúzska začala viaznuť. Štefánik sa ohradil, že prerušenie odsunu vojakov  by porušilo sľuby, ktorými sa francúzska vláda  zaviazala a preprava vojska sa obnovila. Celkove sa podarilo do Francúzska previezť asi 3.000 dobrovoľníkov, zväčša nevojakov a niektorí mali už 60 rokov, neskôr znížili vekový limit na 45 rokov.  S ďalšími skupinami Čechov a Slovákov zo Srbska, Ruska, Rumunska a Talianska boli vytvorené štyri pluky francúzskych légií. Štefánik odišiel z USA začiatkom novembra 1917 a Francúzsko mu za zásluhy udelilo kríž dôstojníka Čestnej légie. Nálada vo Francúzsku však nebola ružová. Na jeseň 1917 nedosiahlo Francúzsko na bojovom poli úspechy a príčina sa hľadala v rozvratnej činnosti podozrivých živlov. Veľa ľudí bolo vtedy  zatknutých a usmrtených z podozrenia, že sú špióni. 
 
Medzitým Dr. Beneš vyjednával v Taliansku o českých a slovenských zajatcoch. Politické záležitosti však boli komplikované a Taliansko nemalo záujem vyjednávať o nejakých zajatcoch, keď ich ťažili dôležitejšie záležitosti, ktoré sa tiahli ešte z počiatku vojny. Keď Taliani váhali so vstupom do vojny, Angličania im sľúbili, že v prípade víťazstva dostanú Terst a Istriu. Francúzsko zasa z dôvodu, aby sa Rakúsko odpútalo od Nemecka, naznačilo, že by si sever Talianska mohli ponechať Rakúšania. Napokon predsa len v októbri 1917 talianske ministerstvo vojny aspoň povolilo vytvoriť pracovné oddiely určené na budovanie obranných línií v tyle talianskeho frontu, ktoré mohli niesť názov česko-slovenské. 24.októbra nečakaná ofenzíva nemeckých a rakúsko-uhorských armád prelomila taliansky front.


Štefánik vo Washingtone

V Rusku Kerenského ofenzíva utrpela porážku a ruská armáda sa rozpadla. Američania sa obávali, že Kerenského vláda sa dlho neudrží a vyslala do Ruska dve divízie, aby pomohli zlepšiť situáciu, a aby nebola stratená kontrola nad Transsibírskou magistrálou z dôvodu obchodných záležitostí. Udalosti v Rusku dostali rýchly spád. Začiatkom septembra 1917 Nemci obsadili Rigu a ohrozovali Petrohrad. Obrana mesta spôsobila chaos v ruskej armáde a jej veleniu. Kerenskij vyhlásil republiku a nový šéf generálneho štábu v Stavke generál Duchonin povolil Masarykovi vytvorenie samostatného Čsl. armádneho zboru v Rusku. Údajne dúfal, že mu Masaryk ponúkne funkciu veliteľa. V októbri boľševici využili zmätok, zorganizovali malé ozbrojené povstanie /vstúpilo do dejín ako Veľká októbrová socialistická revolúcia skr. VOSR/, ustanovili pod hlavičkou sovietov svoju vládu a odmietli ďalej pokračovať vo vojne. Duchonin musel na ich príkaz začať rokovať o prímerie, to však odmietol a vydal rozkaz, aby armáda ďalej bojovala. Vláda menovala za vrchného veliteľa ministra Krylenka, ktorý zahájil mierové rokovania a Duchonin bol v decembri  zavraždený. Jeho telo ostalo dva týždne po čine ležať  vo vagóne vlaku, pretože boľševici odmietli povoliť jeho pohreb. Keď telo konečne previezli do Kyjeva, museli ho pochovať v noci. Masaryk stál pred rozhodnutím, či naše vojsko má ostať na ruskom fronte, alebo odísť na rumunský front alebo do Francúzska. 22.novembra 1917 Masaryk v Kyjeve vydal prehlásenie „Všetkým plukom čs. armádneho zboru“, kde zatiaľ odporúčal  venovať sa organizovaniu zboru  a čakať ako sa situácia v Rusku vyvinie. V januári dal vojnovým zajatcom pokyn, aby nevstupovali do dobrovoľníckej armády generála Alexejeva a nespolupracovali s ním. ČSNR si vytýčila ako hlavnú úlohu v Rusku nemiešať sa do vnútorných politických sporov krajiny. Na západnom fronte však tiež nebola situácia dobrá. Vo Francúzsku sa preto zmenila vláda a po porážke Talianov sa aj v Taliansku vymenila vláda. Ministerstvo zahraničia v Paríži zriadilo komisiu, ktorá mala  skúmať možnosť oprieť sa v Rusku o vojská iných národov – Ukrajincov, Čecho-Slovákov, Arménov atď., ktorým mal veliť generál Berthelot a ktoré mali situáciu v Rusku ovplyvniť tak, aby sa namiesto boľševikov ujala vlády koalícia liberálov a umiernených socialistov. Členom komisie bol aj Štefánik a Dr. Beneš. 8.decembra 1917 uspeli vo voľbách v Rusku sociálni revolucionári – eseri a boľševici prehrali. Masaryk však neprejavil ochotu meniť svoje rozhodnutie a nevyhovel žiadosti Francúzov o použitie čs. armády v boji. Nový veliteľ sovietskych vojsk nemal námietky proti odchodu čs. armády z Ruska. 16.decembra najvyšší francúzski vládni činitelia – prezident Poincaré, predseda vlády a minister vojny Clemenceau a minister zahraničných vecí Pichon schválili dekrét o zriadení česko-slovenskej autonómnej armády vo Francúzsku. Bol to obrovský úspech. Veliteľom našej armády sa stal bývalý šéf francúzskej vojenskej misie v Rusku generál Janin. Štefánik sa v Paríži venoval organizovaniu vojska. V Rusku vláda Ukrajinskej republiky, ktorá ušla pred boľševikmi, 9.februára 1918 podpísala s Nemeckom mier a už 17.februára požiadala o vojenskú pomoc proti sovietskym vojskám na Ukrajine. Čs. armádny zbor dostal rozkaz ustúpiť, aby mohla začať jeho evakuácia do Francúzska v počte asi 50.000 mužov. Masaryk v marci 1918 opustil Rusko  a odcestoval do USA. Cestou za zastavil v Tokiu. 16.februára 1918 Štefánik odcestoval do Ríma, kde sa snažil získať povolenie na zriadenie čs. armády v Taliansku, ktorá mala zatiaľ formu iba pracovných oddielov.





pokračovanie nabudúce...

„Do ticha krajiny ležící pod hlubokým sněhem, často i do burácení sněhové bouře, začala vlčice mluvit svou řečí – začala výt."                         
                                                            E. Vacková

stuka

  • Luftwaffe
  • Hauptmann - kapitán
  • Příspěvků: 513
Re: Milan Rastislav Štefánik
« Odpověď #4 kdy: Říjen 21, 2010, 09:11:52 »
V. časť

Štefánik  v Taliansku dosiahol vo svojej misii významné úspechy. Podpísal za ČSNR  21.apríla 1918 v Ríme dohodu, že kráľovská  talianska vláda uznáva existenciu jednotnej a autonómnej česko-slovenskej armády, podliehajúcej z hľadiska národného, politického a právneho ČSNR, a že v Taliansku čs. vojenský zbor operuje samostatne pod vrchným talianskym velením. Okamžite začal nábor vojakov a do konca apríla boli zriadené štyri pluky. 24.mája rímsky starosta verejne odovzdal  plukové zástavy čs.zboru. Štefánik začal vyvíjať iniciatívu, aby čs.armádu uznala aj britská a americká vláda. Potom odcestoval do Paríža a 18.júna  ho francúzsky ministerský predseda a zároveň minister vojny Clemenceau vymenoval za generála. Túto hodnosť dostal Štefánik najmä kvôli diplomatickým účelom. Mal byť spolu s generálom Janinom vyslaný do Ruska, kde sa odohrávali búrlivé udalosti a bolo potrebné, aby mal postavenie, ktoré táto misia vyžadovala.



V Rusku čs.armádny zbor smeroval po Transsibírskej magistrále do Vladivostoku, kde sa mal nalodiť na cestu do Francúzska. Boľševici  vlaky legionárov zdržovali a žiadali ich, aby sa odzbrojili. V napätej situácii stačila iskra a zákonite došlo k incidentu, ktorý bol podnetom pre ukončenie pasivity čs.vojska.  Tou iskrou sa stala udalosť, keď 14.mája 1918 v Čeljabinsku niekto zo skupiny rakúsko-uhorských zajatcov odchádzajúcich vo vlaku smerom na západ hodil do vlaku medzi čs.legionárov kus železa, ktorý jedného z nich zranil. Skupinka legionárov sa rozzúrila, vrhla sa k zajatcom a jedného z nich ubili k smrti. Boľševické stráže túto skupinku uväznili, avšak legionári ich oslobodili a boľševikov zatkli. Týmto činom sa čs. legionári dostali na čiernu listinu a každý z nich, ktorý by mal zbraň v ruke, mal byť zastrelený. Čs. legionári sa museli brániť a tak urobili niečo neočakávané a brilantné – obsadili územie pozdĺž Transsibírskej magistrály a tým pomohli neočakávane aj Spojencom aj bielym gardám. Spojenci chceli využiť túto priaznivú situáciu pre intervenciu do Ruska. Legionári nutne potrebovali vojnovú pomoc a dodávky, aby neboli v ohrození. Americký prezident Wilson však váhal podporiť boj proti boľševikom poskytnutím vojenskej pomoci legionárom. Čs. armáda mala ostať v Rusku, držať železnicu pre Spojencov a znova pomôcť otvoriť front proti Nemecku v Rusku. Štefánik s Janinom teda stáli pred neľahkými úlohami :  mali sa pred cestou do Ruska zastaviť v USA, kde bolo treba zistiť názory vplyvných ľudí okolo Wilsona na intervenciu v Rusku a vojenskú pomoc legionárom. Takisto bolo treba zistiť, či sa Japonsko nezapojí do intervencie. V samotnom Rusku bolo treba  čs. légie koordinovať, postarať sa o ich potreby, upevniť ich jednotnosť a morálku, zorganizovať ich a v prípade intervencie im veliť a čo najlepšie ich využiť pre potreby Spojencov. 22.augusta 1918 odplával Štefánik loďou do USA, /Janin ho mal nasledovať neskôr/.  Z Ruska prichádzali optimistické správy o bojoch legionárov s boľševikmi a ich úspechoch.



pokračovanie nabudúce...

„Do ticha krajiny ležící pod hlubokým sněhem, často i do burácení sněhové bouře, začala vlčice mluvit svou řečí – začala výt."                         
                                                            E. Vacková

stuka

  • Luftwaffe
  • Hauptmann - kapitán
  • Příspěvků: 513
Re: Milan Rastislav Štefánik
« Odpověď #5 kdy: Říjen 22, 2010, 09:36:51 »
VI.časť

Zastavím sa na chvíľu v opise hlavných udalostí, aby som zhrnula v krátkosti niektoré fakty a poukázala na celkovú situáciu a dianie v pozadí v Uhorsku. Rok 1917 poznamenal krajinu únavou z nekončiacej vojny. Pribúdalo zranených a mŕtvych, stúpali ceny potravín a iných základných potrieb, zúrili choroby a nespokojnosť ľudí rástla. Štrajkovali robotníci, baníci, železničiari, žiadali zvýšenie mzdy, skrátenie pracovného času a čoraz častejšie sa ozývali hlasy, aby vojna skončila. Vzrástol záujem o politické dianie vo svete. Dychtivo sa prijímali správy o ruskej februárovej revolúcii a zvrhnutie cára ako symbol demokratizácie Ruska a uvoľnenie jarma pre jeho národy. Októbrová revolúcia boľševikov sa vnímala predovšetkým ako víťazstvo strany, ktorá presadzovala okamžité uzavretie mieru. Počas prímeria sa začali vracať domov tisíce zajatcov, ktorí prinášali informácie o dianí v Rusku zväčša v pozitívnom svetle. V zime 1917/18 už mali štrajky v Uhorsku zreteľnejší politický charakter. Robotníci protestovali proti snahám západných mocností nanútiť sovietskemu Rusku svoje požiadavky, žiadali uzavrieť mier na všetkých frontoch a vypukli nepokoje a vzbury. Tisíce vojakov utekalo z kasární a fronty domov a skrývali sa v lesoch. „Nákaza komunizmom“ a „národnostným štvaním“ robili veleniu vojska a vláde veľké starosti. Ľudia nadobúdali presvedčenie, že vojnové vraždenie sa musí zastaviť, že treba aj potrestať všetkých tých, ktorí z vojny ťažili a že povojnový svet musí byť iný, než ten ktorý ich priviedol do dnešnej mizérie. Uhorská sociálna demokracia sa síce postavila za bezprostredné požiadavky más, ale nepochopila, že situácia podmieňuje  uskutočnenie skutočne demokratickej prestavby spoločnosti a priznanie práva na samourčenie utláčaným národom. Pokiaľ by to pochopila, možno by sa boli zmeny uskutočnili v rámci Uhorska. Pretože ale až do konca vojny žiadna významnejšia maďarská politická skupina právo na samourčenie a zrovnoprávnenie utláčaným národom nepriznala, hľadali toto právo mimo Uhorska. Ľud Uhorska – Maďari, Nemci, Srbi, Chorváti, Rumuni, Slováci síce bojovali spoločne za ukončenie vojny, za volebné práva atď. ale v dôležitom bode sa museli rozísť. Srbi, Chorváti a Slovinci chceli vytvoriť spoločný juhoslovanský štát, Rumuni sa chceli zjednotiť vo Veľkom Rumunsku. V rakúskej časti monarchie Poliaci chceli obnoviť nezávislé Poľsko, na východe sa črtal nový ukrajinský štát a Česi všade ohlasovali plán na obnovu českého štátu. Slováci neboli dostatočne silný národ, aby podobný plán uskutočnili vlastnými silami. Nemohli  ani odkazovať na históriu, pretože ak nechceli siahať po dávnej predstave o Veľkej Morave, tak nikdy v minulosti neboli samostatní. V prípade Slovákov išlo v ich samourčení o úplne nový radikálny krok a nie ľahký rozchod s krajinou a národmi, s ktorými boli dlhodobo previazaní. Po páde ruského variantu oslobodenia zvonka im ostávali iba dve možnosti: vybojovať si národné práva v Uhorsku alebo sa pripojiť k silnejšiemu národu. Plán na riešenie slovenskej otázky využitím oveľa silnejšieho a lepšie organizovaného českého hnutia sa priam ponúkal. Ľudácky politik A.Hlinka situáciu výstižne formuloval: Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“

Slovenská politika sa teda zamerala na rozbitie monarchie a  radikálne riešenie slovenskej otázky. Ako sa vojna vyvíjala a pod vplyvom udalostí v Rusku, aj západné mocnosti museli postupne okrem svojich vojenských cieľov brať do úvahy požiadavky  utláčaných národov. Vojna prebiehala nielen na bojisku ale aj prostredníctvom diplomatických a politických nástrojov. Obidve bojujúce strany sa pokúšali využiť národnooslobodzovacie hnutie v Rakúsko-Uhorsku ako vhodný nástroj na vedenie vojny.  Pre Anglicko, Francúzsko i Rusko nepriateľom číslo jedna, bolo Nemecko. Rakúsko-Uhorsko pokladali iba za jeho menej schopný nástroj a predpokladali, že tento zlepenec z nespokojných národov dlho nevydrží a monarchia bude hľadať únikovú cestu a opustí Nemecko. Aby túto cestu habsburskej dynastii nezahatali, rokovali s predstaviteľmi národnooslobodzovacieho hnutia opatrne a vyhýbavo. Na začiatku vojny dovolili  Francúzi v rámci cudzineckej légie vytvoriť česko-slovenskú jednotku „Nazdar“ a  Rusi „Českú družinu“ . Postupom času ako sa vojna preťahovala, sily Spojencov sa vyčerpávali a nádeje na separátny mier s monarchiou mizli do nenávratna, začali si Spojenci viac všímať utláčané národy a ich požiadavky, aby ich potencionál  využili vo svoj prospech a na oslabenie protivníka. Činnosť ČSNR spočívala teda predovšetkým v tom, aby vyvíjala neustále úsilie presvedčiť Spojencov, že je v ich záujme, aby národnooslobodzovací boj Čechov a Slovákov podporili. Vytvorenie vlastného čs. vojska by bol v jednaní s veľmocami najpádnejší argument v ich politických rokovaniach. Českí a slovenskí zajatci vstupovali do légií, aby bojom proti nemeckým a rakúsko-uhorským vojakom pomohli svojej budúcej vlasti. Správy o jestvovaní a boji zahraničných čs. légií mali ohromný vplyv na civilistov doma i bojujúcich krajanov v nepriateľskej armáde. Myšlienka vytvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov sa javila v tomto svetle ako reálna.  Udalosti najmä v Rusku oslovovali  zajatcov z habsburskej monarchie. Po Októbrovej revolúcii mnohí využili situáciu a vrátili sa domov, mnohí však ostali v Rusku. Z týchto mnohí vstúpili do čs. légií, no niekoľko tisíc ich bojovalo aj v radoch Červenej armády, v ktorej vytvorili samostatné jednotky. Do Červenej armády prešlo po revolúcii aj niekoľko tisíc bývalých legionárov. Na strane Spojencov bojovalo asi 70.000 legionárov v Rusku /z toho asi 10% Slovákov/, asi 10.000 vo Francúzsku /z toho 70% Slovákov/, v Taliansku asi 19.000 mužov a v radoch americkej armády bojovalo asi 40.000 čs. dobrovoľníkov, z toho asi 60% Slovákov. V máji 1918 bola  v Moskve založená „Československá komunistická strana v Rusku“. Jej členovia a vojaci z Červenej armády po návrate do vlasti patrili medzi najagilnejších a najradikálnejších členov ľavice sociálnodemokratickej strany a neskôr Komunistickej strany. V máji 1918 sa čs. légie zaplietli do občianskej vojny v Rusku a začali bojovať proti Červenej armáde.

pokračovanie nabudúce...
„Do ticha krajiny ležící pod hlubokým sněhem, často i do burácení sněhové bouře, začala vlčice mluvit svou řečí – začala výt."                         
                                                            E. Vacková

stuka

  • Luftwaffe
  • Hauptmann - kapitán
  • Příspěvků: 513
Re: Milan Rastislav Štefánik
« Odpověď #6 kdy: Říjen 24, 2010, 10:44:47 »
VII.časť

Čs. legionári museli skoro denne bojovať s presilou sovietskej armády a pri svojom presune do Vladivostoku  sa v mestách, ktoré dobyli, okamžite začali vlády ujímať ruské demokratické smery /demokratické v zmysle z obdobia medzi februárovým zvrhnutím cára a októbrovou boľševickou revolúciou, ktoré si kládli za cieľ oslobodiť Rusko od boľševickej Leninovej vlády/. 22.júla 1918 legionári dobyli Samaru a Ufu. Po dobytí Simbirska vytvorili front na Volge, ktorý odrezal boľševikmi ovládané európske Rusko od Sibíri a znemožnil ďalšie transporty nemeckých a maďarských zajatcov do Európy. Čs. oddiely boli miestami posilňované ruskými národnými jednotkami, ktoré sa organizovali  z dôvodu boja proti boľševikom a následne, ak by sa im podarilo zvíťaziť, pokračovali by i v bojoch prvej svetovej vojny proti Nemecku a Rakúsko-Uhorsku na strane spojencov Dohody.  Ruská národná armáda sa však tvorila pomaly a oproti čs.légiám neboli tak dobre organizovaní ani skúsení. Preto ruská demokratická vláda opätovne žiadala velenie čs.armádneho zboru o pomoc pri nastolení demokratického režimu a pokračovanie v boji aspoň do tej doby, kým ich armáda nebude dostatočne silná. /Masaryk však po boľševickej revolúcii dúfal v oslabenie Ruska a prikláňal sa k ľavici – sám ako „revolucionár“ fandil „revolucionárom“. Zakázal akúkoľvek angažovanosť našich vojsk v občianskej vojne, i keď bol silný predpoklad, že naše vojská by slabo vyzbrojených a nevycvičených boľševikov zastavili a rozpínaniu boľševizmu zabránili. Štefánik aj Dürich zastávali jednoznačný názor, že légie treba poslať do boja proti boľševikom. Beneš otvorene svoj názor nevyjadril -  prikláňal sa raz  k jednému raz k druhému názoru, podľa vonkajších okolností. Masaryk  zašiel  až tak ďaleko, že v  apríli 1918 navrhol v naivnom tokijskom memorande Spojencom uznať boľševickú vládu, čo Štefánika veľmi nahnevalo .Keď čs.légie začali v máji bojovať proti boľševikom, Masaryk im sľuboval poslať pomoc, ale keďže vedel, že USA nemajú záujem o boj v rámci občianskej vojny v Rusku, ostalo len pri sľuboch. Neskôr Masaryk zmenil svoj proboľševický postoj za presne opačný, pretože v Amerike by ako zástanca boľševizmu neuspel./

Z dôvodu, že v meste Kazaň bola  uložená časť ruského štátneho zlatého pokladu, ktoré ruské demokratické sily potrebovali, sa hlavné útočné sily armády obrátili smerom k tomuto mestu. Ešte pred obsadením mesta,  Trockij odvolal  boľševické sily zo západnej hranice Ruska a na Kazaň poslal všetky oddiely a pluky, ktoré boli po ruke. Sám prišiel tiež na front. Čs a ruské jednotky obsadili mesto a padlo im do rúk množstvo plných armádnych skladov a samozrejme ruské štátne zlato. Jednotky ruskej národnej armády sa postarali o odvoz zlata do bezpečia – do mesta Samary a následne do Ufy.  /Či si časť zlata zobrala aj čs.armáda je predmetom diskusií/. Čs.armáda sa nachádzala v stave vyčerpania a potrebovala nutne vojenskú pomoc. Britská, francúzska a talianska vláda sa zhodli, že obmedzenú pomoc poskytnú, avšak  len z dôvodu ochrany vlastných záujmov na Sibíri. Amerika bola proti poskytnutiu pomoci. Čs. armáda bola donútená z Kazane ustúpiť pre veľké straty.

Štefánik pristál v New Yorku tesne pred pádom Kazane. Amerika nemala záujem podporiť boj proti boľševikom, ani podporiť  snahy Spojencov v Rusku. Francúzsko a Británia museli upustiť od  intervenčných zámerov, s ktorými cesta dvoch generálov Štefánika a Janina mala súvisieť. Štefánik predpokladal, že nový ruský imperializmus v boľševickej forme môže byť horší ako cársky  a vizionársky ho odsúdil hneď po revolúcii. V jeho poznámkach čítame: „Myšlienka slobody, myšlienka boja proti násiliu sa vinie ako zlatá nit všetkými obdobiami našej minulosti. Boľševizmus je negáciou demokratizmu. Demokracia tvorí, je základom normálneho života a blahobytu. Boľševizmus je prejavom chorobným, apokalyptickým chaosom, v ktorom sa prejavujú hrubé, najnižšie pudy. Hovorím vám to z hĺbky duše: boj proti boľševizmu vo všetkých jeho prejavoch musí prevládať v našej morálke.“   Štefánik dúfal, že čs.légie a spojenecká intervencia pomôžu nahradiť boľševickú vládu demokratickým režimom a že čs.légie sa budú môcť cez juh Ruska víťazne vrátiť do vlasti. Jeho nádej sa však zrútila. Medzitým sa zmenila situácia aj na bojisku prvej svetovej vojny. Británia nasadila do boja novú zbraň – tanky a zasiahli americké vojská. Úspechy sa okamžite dostavili a víťazstvo bolo isté.  V Rusku však bolo treba vykonať ešte veľa práce. Bolo potrebné, aby sa Štefánik spojil s armádou, vykonal administratívnu činnosť a viedol jednania  so Spojencami. Janin sa mal ujať  velenia čs.armády. Na americkom ministerstve zahraničia boli spokojní, keďže legionári mali vo svojich rukách prevádzku na sibírskej magistrále.  Jej udržanie podmienilo mocnosti Dohody, aby uznali samostatné Československo. 29.júna uznala francúzska vláda právo Československa na samostatnosť a ČSNR ako najvyšší vládny orgán. 9.augusta vydala britská vláda deklaráciu, kde uznala ČSNR za základ vlády budúceho Československa. 3.septembra uznala vláda USA / 9.septembra Japonsko a 3.októbra Taliansko/ ČSNR za vrcholný orgán samostatného Československa. Nezávislosť štátu Čechov a Slovákov mala byť vyhlásená deklaráciou ČSNR. Štefánik prejednal s Masarykom obsah deklarácie a odišiel v septembri do San Francisca, aby sa odtiaľ mohol plaviť do Japonska. V Tokiu sa stretol s viacerými významnými politikmi a zariadil prostredníctvom japonského generálneho štábu lepšie zásobovanie čs.vojsk na Sibíri. Tu sa aj z telegramu dozvedel o vymenovaní dočasnej česko-slovenskej vlády, v ktorej bol – bez jeho súhlasu – vymenovaný ministrom obrany.

V októbri 1918 bol Masaryk vo Washingtone, Štefánik na ceste na Sibír a Beneš v Paríži. Beneš tu spísal nótu, v ktorej oznámil nový štatút ČSNR ako  Dočasnú vládu a zaslal ju kľúčovým mocnostiam bez autorizácie Masaryka a Štefánika, pričom Masaryk mal byť predseda ministerskej vlády a minister financií, sebe určil druhé významné miesto – ministerstvo zahraničia a ministerstvo vnútra a Štefánika, ktorý do tej doby zastával druhú významnú funkciu – podpredsedu, presunul až na tretie miesto – na miesto ministra obrany.  Masaryk  18.októbra vyhlásil vo Washingtone samostatnosť Česko-Slovenska.

pokračovanie nabudúce...
„Do ticha krajiny ležící pod hlubokým sněhem, často i do burácení sněhové bouře, začala vlčice mluvit svou řečí – začala výt."                         
                                                            E. Vacková

stuka

  • Luftwaffe
  • Hauptmann - kapitán
  • Příspěvků: 513
Re: Milan Rastislav Štefánik
« Odpověď #7 kdy: Říjen 25, 2010, 08:26:42 »
VIII.časť

28.októbra 1918 bola vyhlásená Československá republika. Došlo k tomu nedorozumením. Deň predtým rakúsko-uhorský minister zahraničia oznámil, že habsburská monarchia prijíma podmienky prezidenta Wilsona pre rokovanie o mieri a pražská verejnosť  to mylne pokladala za bezpodmienečnú kapituláciu. Ľudia vyšli do ulíc, strhávali cisárske symboly, mávali českými vlajkami a oslavovali. Národný výbor čs. práve zasadal v Prahe a chopil sa príležitosti. Prevzal výkonnú, zákonodarnú, administratívnu a súdnu moc v štáte, ktorý ešte nemal určené hranice. Na Slovensku sa o pražskom prevrate nevedelo. Všetko sa konalo v mene čs.ľudu a náhodou bol v tom čase v Prahe aj vhodný Slovák – Vavro Šrobár /politický aktivista/, ktorého menovali za Slovákov do vlády vo funkcii ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, pričom Šrobár bol v Prahe iba náhodou – na svadbe svojej dcéry. Šrobár však nemal k takej funkcii legitimitu. 30.októbra sa slovenská politická reprezentácia zišla v Martine. Budapešť  čakala na ich rozhodnutie. Dohodli sa, že slovenský národ je súčasťou čs.národa  a toto rozhodnutie potvrdili v deklarácii. Revolučné uchopenie moci Národným výborom v Prahe docielilo, že ho veľmoci museli rešpektovať a  ešte stále bojujúce čs.légie v Rusku podmienili pozvanie Čecho-Slovákov na mierovú konferenciu.

Štefánik sa zatiaľ v Japonsku dozvedel, že Nemecko požiadalo o mier. Protestoval proti odvolaniu vojenských síl Spojencov zo Sibíri a počkal na príchod Janina. Janin priniesol noviny, kde si mohol Štefánik prečítať znenie Washingtonskej deklarácie a o pretvorení ČSNR na Dočasnú čs. vládu. Diplomatické úsilie Štefánika a Janina bolo v Japonsku zamerané na strhnutie Japoncov k intervencii do Ruska. Japonci súhlasili so zámerom zvrhnúť boľševickú vládu. Prekážala im však snaha Ameriky ovládnuť sibírsku magistrálu. Nedôverovali Američanom a obávali sa, že sa chcú zmocniť celej železnice a východnej Sibíri. Japonci by uvítali  autonómnu východnú Sibír ako nárazník medzi sebou a Ruskom. 16.novembra 1918 pristál Štefánik s Janinom vo Vladivostoku. Masaryk sa vracia z Ameriky do Európy ako prezident.

Štefánika s Janinom privítal za armádu generál Čeček, ako najvyšší veliteľ čs.vojska  vo Vladivostoku. Štefánik ho vyznamenal prvým čs.vyznamenaním – Radom Sokola s mečmi, ktorý sám navrhol v USA a nechal zhotoviť v Japonsku. Potom sa Štefánik zastavil aj u našich vojakov rozmiestnených pri trati a žijúcich asi v 260 vlakoch Zvažoval, ktorou cestou by sa mala armáda vydať. Vojaci stratili motiváciu, neplnili rozkazy alebo o nich rokovali, doma mali svoj štát a chceli sa vrátiť. Ich reorganizácia bola nevyhnutná a bolo ich treba niečím zamestnať. Usporiadali sa divadelné predstavenia, koncerty, podporilo sa vydávanie kníh a novín. Štefánik sa pustil do vyjednávania s admirálom Kolčakom, ktorý sa stal absolútnym vládcom na Sibíri. Nemal k nemu dôveru, ale snažil sa zmierniť rozpory medzi Kolčakom – diktátorom a jeho krutou vládou a protiboľševickými demokratickými skupinami.



pokračovanie nabudúce...
„Do ticha krajiny ležící pod hlubokým sněhem, často i do burácení sněhové bouře, začala vlčice mluvit svou řečí – začala výt."                         
                                                            E. Vacková

stuka

  • Luftwaffe
  • Hauptmann - kapitán
  • Příspěvků: 513
Re: Milan Rastislav Štefánik
« Odpověď #8 kdy: Říjen 27, 2010, 09:40:53 »
IX.časť

Štefánik vymenoval za čs. civilného zástupcu na Sibíri Bohdana Pavlů, /predsedu odbočky ČSNR, ktorú Štefánik potom rozpustil/. 11.decembra navštívil Jekaterinburg a armádu, ktorej velil generál Gajda, jeden z hlavných veliteľov čs.légií. Kontroverzná postava tohto generála by si žiadala podrobnejšie vysvetlenie, na ktoré však v tomto článku niet miesta. Preto len spomeniem, že Masaryk žiadal odvolať Gajdu, ktorý sympatizoval s Kolčakovom. Štefánik Gajdu neodvolal, ale keď ho Gajda požiadal o dovolenku na neurčitú dobu,  ako minister obrany mu ju poskytol. Gajda hneď po nástupe na dovolenku prijal službu v ruskej armáde, spolu s ňou dobyl Perm, rozbil 3.sovietsku armádu a získal zajatcov aj výzbroj, obrnené vlaky a lode.

Generál Janin
22.decembra socialisti povstali proti Kolčakovej vláde a boli kruto potlačení a povraždení. Štefánik u Kolčaka protestoval proti nemilosrdnému zásahu. Situácia však celkove bola napätá a Štefánik bol veľmi vyčerpaný. Stále zastával názor, že by čs.légie mali bojovať proti boľševikom, ale légie odmietali ďalej bojovať, keďže nikto im neposkytol potrebnú pomoc.  Spojenci ich boj proti boľševikom nepodporili,  spojenecké vojská dorazili len k Bajkalu a čs.légie museli ustúpiť za Ural do západnej Sibíri a bojovať sami. Tiež sa im nepáčil nový krutý režim, ktorý zaviedol admirál Kolčak.  Kolčak si znepriatelil aj iných  potencionálnych spojencov nielen čs.légie:   Japoncov, ktorí sa obávali, že ovládne východnú Sibír a Ameriku, ktorá ho  vnímala nepriateľsky – ako diktátora a bála sa jeho ambícií. Osud čs. légie v Rusku sa zavŕšil: postupne uzatvárali s boľševikmi prímerie a ustupovali až k Vladivostoku. /Ich evakuácia začala v septembri 1919 a trvala rok/.

Štefánika potešila na Sibíri iba jedna udalosť, keď bol menovaný francúzskou vládou za rytiera Čestnej légie. Snažil sa čs.vojakom pomôcť, povzbudiť ich a zorganizovať ich návrat do vlasti, ale jeho zámery sa nevydarili a viacmenej už nikoho ani čs.vojská v Rusku nezaujímali. 11.novembra 1918 sa rakúsky cisár Karol I. stiahol z riadenia vládnych záležitostí, na druhý deň bola vyhlásená republika Nemecké Rakúsko a 16.11. vyhlásili republiku Maďari. 11.novembra Nemecko podpísalo prímerie a prvá svetová vojna skončila. Z Ruska Štefánik odišiel koncom januára 1919 a do Francúzska prišiel 15.marca.

pokračovanie nabudúce...
„Do ticha krajiny ležící pod hlubokým sněhem, často i do burácení sněhové bouře, začala vlčice mluvit svou řečí – začala výt."                         
                                                            E. Vacková

stuka

  • Luftwaffe
  • Hauptmann - kapitán
  • Příspěvků: 513
Re: Milan Rastislav Štefánik
« Odpověď #9 kdy: Listopad 04, 2010, 08:45:12 »
X.časť

Prezidentom republiky bol Masaryk, predsedom vlády bol Karel Kramář /predseda Národného výboru, v r. 1915 zatknutý a väznený za protirakúsku činnosť a pravdepodobne z tohto dôvodu – ako odškodnenie - vymenovaný za prvého predsedu vlády/, ministrom zahraničia Beneš, ministrom obrany Štefánik a ministrom národnej obrany Václav Klofáč /zarytý pacifista a silný stúpenec Masaryka, v r. 1914 tiež zatknutý a väznený za protirakúsku činnosť/.

Maďari sa nemienili Slovenska vzdať. Prebiehali síce rokovania, ale Maďari požadovali na území Slovenska plebiscit a vznikali obavy o rozdelení Slovenska. Na celom území Slovensku bola maďarská armáda a žandárstvo, bolo potrebné ho od Maďarov oslobodiť. K tomu sa mali použiť česko-slovenské jednotky vyzbrojené a vycvičené v Taliansku. Koncom októbra 1918 im začal veliť generál Piccione.  25.decembra prišiel generál Piccione do Kroměříža prevziať velenie čs.vojsk s cieľom obsadiť Slovensko. Koncom januára 1919 bolo Slovensko obsadené.


Caproni Ca.33

Taliansko poslalo  na Slovensko plne vyzbrojené čs.légie, vrátane vlakov s výzbrojou a potravinami, celkove  asi 25.000 mužov. Začiatkom roka 1919 však malo vedenie čs.armády vrátane vojsk generála Piccioneho podliehať šéfovi francúzskej vojenskej misie v Prahe generálovi Pellému, pretože  Beneš  s Francúzmi podpísal dohodu, že všetky čs.vojská budú podliehať francúzskemu veleniu. Piccione sa túto ožehavú informáciu dozvedel vo februári z novín a protestoval. Talianska vláda dala inštrukcie Piccionemu, že nemá byť podriadený Pellému. Masaryk napokon súhlasil, aby na Slovensku velil Piccione. Štefánik v marci po príchode do Paríža rokoval o kritickej situácii legionárov na Sibíri s najvyššou vojenskou radou. Zaujímal sa aj o dianie na Slovensku a politickú situáciu v Prahe. Postavenie Slovenska v novej republike nebolo podľa jeho predstáv. Nebol zástancom toho, aby usporiadanie Slovenska po administratívnej stránke  bolo vedené z Prahy, ale aby bola vedená slovenskými ľuďmi a pokiaľ ich nebude dostatok, aby medzery boli zaplnené úradníkmi z Čiech. Masaryk mal záujem, aby Štefánik urovnal taliansko-francúzsky spor ohľadne velenia čs.armády, ale inak mal Štefánik pocit, že v novej republike s ním už veľmi nepočítajú. Nemilo sa ho dotklo, ako bol počas svojej misie na Sibíri odsunutý na slepú koľaj, registroval aj výhrady voči jeho pôsobeniu na Sibíri a nepáčilo sa mu, že republiku vyhlásil Národný výbor čs. a nie na to zvolený orgán. Tiež sa mu nepáčilo smerovanie politiky v novom štáte, ktoré by nezabezpečilo rovnoprávnosť dvoch bratských národov. Slovensko nemalo mať Slovenskú národnú radu, ani administratívnu samosprávu. Takýmto spôsobom sa Slováci nemohli dostať  zo svojej provinciálnosti, neotvorili by sa svetu,  nespravovali by svoje záležitosti a neboli by hrdí na svoju krajinu. Štefánik si potreboval ujasniť aj svoje budúce postavenie v štáte a zdráhal sa zatiaľ odcestovať do Prahy. Chcel sa pripraviť na vyjednávanie s prezidentom, od ktorého mohol možno nanajvýš dostať ponuku podať demisiu. Bol politicky osamotený, hoci by rád riešil otázky postavenia Slovenska  a otázku svojho osobného postavenia, nevylučujúc post viceprezidenta.  V Prahe sa medzitým pevne usadila česká politická garnitúra, ktorá chápala novú republiku ako obnovenie Českého kráľovstva rozšírené o Slovensko a Podkarpatskú Rus. Beneš, ktorý zavinil spor medzi Francúzmi a Talianmi, hádzal vinu na Štefánika, ktorému vždy závidel a v tomto období už nenávisť voči nemu neskrýval. Vyjednával s Francúzmi a uisťoval ich, že Štefánik je  prekážkou odchodu Talianov zo Slovenska a prevzatiu velenia armády Francúzmi, že chce s pomocou Talianov rozhodovať na Slovensku ako viceprezident. Masaryk zastával neutrálne stanovisko, ale z dôvodu zachovania bezpečnosti pre novovzniknutý štát sa prikláňal k názoru, že si treba zachovať priazeň Francúzov a už nechcel, aby Štefánik zasahoval do domácej politiky. Chcel ho zbaviť aj ministerského kresla. Štefánik pravdepodobne z vlastnej iniciatívy 20.apríla odcestoval do Talianska na rokovanie s politickými a vojenskými orgánmi. Tu sa dostal do sporu, pretože zistil, že prebieha reorganizácia čs.légií v Taliansku, ktorú inicioval Beneš s Klofáčom na ich premenu na akúsi domobranu. Zúčastnil sa ešte prehliadky vojenských jednotiek a začiatkom mája po šiestich rokoch mal odletieť domov ponad Rakúsko a Viedeň do Bratislavy, do nového štátu, k matke a ostatným príbuzným. 1.mája presunuli z talianskeho letiska v San Pelagio na letisko Campo Formido ťažký bombardér Caproni Ca. 33  s číslom 450, ktoré malo Štefánika odviezť. Lietadlo čakalo do nedele 4.mája, vzlietlo sedem minút po ôsmej hodine. V ten deň viali v Bratislave čs.zástavy na počesť ministra a jedného zo slávnej trojice Masaryk-Štefánik-Beneš, zakladateľov čs. štátu. Štefánik nasadol do trojmotorového lietadla, na sebe mal generálsku uniformu s vyznamenaniami a krátky kožuch, na hlave kuklu a okuliare, pri boku šabľu. V aktovke mal telegram Vavru Šrobára, ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, kde ho žiadal o urýchlený príchod z dôvodu obavy pred maďarskou okupáciou. /Dva týždne po smrti Štefánika sa ich vojská naozaj vovalili na Slovensko/. Lietadlo sa dostalo až k Ivanke pri Dunaji, krúžilo niekoľko minút nad Dunajom, potom sa znieslo nižšie a opäť vzlietlo do výšky. Širokým oblúkom preletelo, aby pristálo na letisku vo Vajnoroch, ale zem bola rozmoknutá.  Keď lietadlo začínalo druhý oblúk - pravdepodobne kvôli silnému vetru, odrazu sa zrútilo z výšky asi sto metrov priamo na zem. Bolo 11,55 hodín. Lietadlo začalo horieť. Ležalo na poli, pri ceste. Na okraji cesty ležalo nehybné telo generála Štefánika.



Či bola tragická smrť Štefánika nehoda, alebo či mala nejaké pozadie,  je predmetom rozsiahlych diskusií a ponechávam na čitateľa, aby sa slobodne priklonil k názoru, o ktorom si myslí, že je správny. Jedno je ale isté: predčasná smrť Štefánika nás pripravila o mimoriadne inteligentného človeka, ktorý urobil pre naše obidva národy nesmierne veľa.
Citace
„Národu sa nedáva, len žobrákovi, národu treba obetovať.“
„Kto si myslí, že mu slobodu druhí vybojujú, ten jej nie je hoden..“
Štefánik

Zdroje:
Emil K. Kautský, Kauza Štefánik, vyd. Matica Slovenská, r. 2004
Milan Vároš, Posledný let generála Štefánika, vyd. Obzor, r. 1991
Ľubomír Lipták, Slovensko v 20.storočí, vyd.Kalligram, r. 2000
http://www.uhersko.com/stefanik.htm
http://hlavuhore.wordpress.com/2009/05/04/milan-rastislav-stefanik-milovany-a-zatracovany/
http://zhola.com/BedrichHomola/index.php?rowid=26
http://neviditelnypes.lidovky.cz/historie-rusky-zlaty-poklad-a-cs-legionari-1-2-f3r-/p_spolecnost.asp?c=A080513_205802_p_spolecnost_wag
http://www.cez-okno.net/clanok/okolnosti-zrodu-csr-2
„Do ticha krajiny ležící pod hlubokým sněhem, často i do burácení sněhové bouře, začala vlčice mluvit svou řečí – začala výt."                         
                                                            E. Vacková

stuka

  • Luftwaffe
  • Hauptmann - kapitán
  • Příspěvků: 513
Re: Milan Rastislav Štefánik
« Odpověď #10 kdy: Listopad 07, 2010, 03:20:15 »
Tak Štefánik je u konce. Ani jste k němu nic neřekli... Líbil se vám? Myslím, že je to zajímavá postava o které jste jako Češi asi moc nevěděli. Já taky ne. :D
„Do ticha krajiny ležící pod hlubokým sněhem, často i do burácení sněhové bouře, začala vlčice mluvit svou řečí – začala výt."                         
                                                            E. Vacková

stuka

  • Luftwaffe
  • Hauptmann - kapitán
  • Příspěvků: 513
Re: Milan Rastislav Štefánik
« Odpověď #11 kdy: Listopad 08, 2010, 02:26:35 »
Tak fajn, už se těším. Protože téma to bylo pořádně kontroverzní a vybrat z něho, tak aby se to nikoho nedotklo, nebo odfiltrovat domněnky, případně udělat nějaký pořádek v těch různorodých zdrojích, které byly k dispozici - dalo fušku.  Ráda se dovím něco nového , nebo možná jsem něco špatně pochopila a napsala, tak mně třeba opravit, aby to někoho nezavádělo.  To víš, je sakra velký rozdíl jestli o Štefánikovi píše Čech, nebo Slovák, nebo Maďar, nebo patriot nebo nacionalista atd. Málokdo dokáže v tomhle tématu být objektivní.
„Do ticha krajiny ležící pod hlubokým sněhem, často i do burácení sněhové bouře, začala vlčice mluvit svou řečí – začala výt."                         
                                                            E. Vacková

Sláma

  • RAF
  • Group Captain
  • Příspěvků: 1037
Re: Milan Rastislav Štefánik
« Odpověď #12 kdy: Prosinec 03, 2010, 01:05:35 »
     Slíbil jsem autorce tohoto obsáhlého článku své vyjádření, činím tak dnes.
Musím se přiznat, že jsem dlouho tápal, jak vlastně začít. Ze kterého konce? V článku se totiž prolíná několik otázek historie, nejen osoba samotného M.R.Štefánika, ale taktéž historie I. sv. války a vznik samostatného Československa.
Přijměte tedy můj rozbor ne jako kritiku článku, ale jako recenzi, kterou se často kritikové vyjadřují k novým knihám nebo filmům. Není mým zájmem tuto práci rozcupovat a zničit jako absolutně špatnou. Naopak bych chtěl vyzdvihnout snahu autorčinu a uvedení do problematiky jako takové, neboť šíři tématu, jak jej ona pojala nelze sdělit nejen v několika kapitolách, nýbrž je nutno jej dlouho a vytrvale studovat.

    Nejprve bych začal netypicky odzadu. Výběrem zdrojů informací, k práci použitých. To, že se dnes na internetu běžně hledá ve Wikipedii a všelijakých různých odnoží je pro mnoho lidí, obzvláště ještě školou povinných, vcelku normální. Já tyto zdroje nepovažuji za dostatečné a odborně erudované a jako takové bych je odsunul to spodního patra návodných otázek ke studiu. V těchto informačních serverech se totiž vyskytuje mnoho informačních nepřesností a zavádějících dezinterpretacích, které jsou mnohdy více zbožným přáním  samotných tvůrců textů, než opravdickou a doloženou historickou skutečností. Pro seriozní bádání je wikipedie hotový „bullshit“, nevhodný absolutně k ničemu.
     Dalšími zdroji jsou již tři knižní publikace, je chvályhodné, že autorka do nich nakoukla, ve snaze orientovat se v problému. Za chybu ovšem považuji to, že všechny byly vydány na Slovensku po roce 1992 a tudíž všechny tři poskytují pouze jednostranný a jednosměrný názor na danou problematiku.Mám za to, že publikace vydané také v jiných koutech světa, mám na mysli kupříkladu cizojazyčnou literaturu (ať již francouzskou, anglickou, ale v tomto případě také českou), jistě by se jí vynořilo při studiu mnoho dalších otázek, jejichž odpovědi by zcela zakryly chyby, při psaní textu vyskytlé.
Co mám na mysli?
Nebudu zde rozebírat život a dílo M.R.Štefánika, opravdu životopis v kostce se nedá ani jinak popsat, všimněme si pouze ilustrace jeho leteckého života a boje. Obzvláště jeho bojovou činnost nad Sofií.
Citace:
…..Štefánik bol   spolu s piatimi lietadlami presunutý na hliadkovanie bulharských hraníc do  blízkosti mesta Niš, odkiaľ viedla železnica. 25.októbra Štefánik letel nad   Sofiu a vrátil sa po rekordných 3 hodinách a 45 minútach letu. Keď sa front   priblížil 25 km k leteckej základni, osem nepriateľských bombardovacích   lietadiel podniklo na mesto Niš nálet. Štefánik bol na letisku v tej chvíli   jediným letcom. Nasadol do jednoplošníka a letel za nepriateľskými lietadlami   obracajúcimi sa  k návratu. Až do Sofie ich znepokojoval svojimi guľometmi a  nad Sofiou ešte bombardoval hangár vzducholodí.

     Pokud bychom se podívali na mapu (Google jich nabízí přehršel), zjistili bychom, že z Niše do Sofie je vzdušnou čarou přímou vzdáleností asi 150 km. Tedy tam a zpět nějakých 300km. To ale autor nepočítá s tím, že v cestě Štefánikovi překáží pohoří, z nichž Vitoša, rozprostírající se na jihu a jihovýchodně Sofie má nadmořskou výšku 2260m, samotné letiště Sofie 860m.n.m. Musíme tedy podle mapy tuto situaci zohlednit a řekněme, že dráha letu letadla M.R.Štefánika byla něco okolo 400km, kterou letec musel vykonat. Vychází nám tak průměrná rychlost 106 km/h. Budiž, jednoplošník neznámé konstrukce asi rychleji neletěl (SPAD XII měl maximální rychlost asi 220km/h v závěru války). Ale pokud bychom chtěli dostat z tohoto letounu 3h a 45 min čistého času letu, odhaduji, že spotřeboval něco okolo 150 litrů paliva. Kde byly tak velké nádrže benzínu nevím, není mně známo. Začneme-li počítat s váhou, zjistíme, že palivo při měrné hustotě 0,75kg/m3 váží asi 120 kg, letec mohl vážit do 75 kg a šest bomb, byly-li desetikilové, tj. 60kg. Suma sumárum, (asi) drobný jednoplošník musel nést váhovou zátěž skoro 250 kg. To je úctyhodný výkon! Uvědomíme-li si, že motor té doby mohl mít snad 170 ks výkonu. V prostředí vysokých hor a nestálého počasí! Byl bych tak schopen strávit tento let jako plánovaný nálet několika vícemotorových letounů, nikoli jako volné stíhání subtilního stíhacího letounku. Mám tedy za to, že použitý příklad patří víceméně do oblasti „letecké latiny“, než skutečné bojové činnosti.
Na tomto případě jsem chtěl poukázat na to, že taktéž použití a využití zdrojů je třeba provádět s rozmyslem a neopisovat vše, co nám zavání senzací, dnes tak populární marketingovou berličkou různých (i tištěných) médií

Co mne ovšem vysloveně vadí je historické používání názvu. Namísto správného  Československo, vidíme zde nesprávně Česko – Slovensko. Jedná se o absolutní nesmysl, vyskytující se na Slovensku od doby rozdělení státního útvaru, v r. 1989 nazývaného ještě Československem.
   V době, kdy Štefánek žil, a i když je to dnes na Slovensku velice nelibě neseno, byli Slováci a Slovensko jako takové včleněno do Uherského království, součásti duálního státu Rakousko – Uhersko.  Nebyl jsem v době Pařížských rozhovorů ještě na světě, proto se rozhodně nechci s nikým přít, co řekl Beneš a co Štefánik. Pravdou ale je, že tam byly probírány různé varianty uspořádání poválečné Evropy, neboť vítězná koalice si byla vědoma síly poraženého Německa a hledala protiváhu v silných evropských státech. Mezi různé varianty patřily návrhy obnovení mnohonárodního státu na bázi bývalého Rakouska – Uherska, ovšem přísně federalizovaného. Mohli bychom dnes říci, že to byl nápad, později zrealizovaný pod jménem EU. Další bylo kupříkladu spojení Čech, Moravy a Polska atd. Jak autorka článku správně popsala, pro Slováky jako takové bylo ale absolutně nemožné zůstat ve společném státě s Maďary. Nakonec zvítězila myšlenka Československé republiky, od roku 1919 viditelně a důsledně hájená myšlenka národa československého, tedy jediného a slovanského. Historie dále unožňuje psáti  o státu Čechů a Slováků, nebo Slováků a Čechů. Nikoli však Česko – Slovensko!!!! (uvedu dále). Správně autorka uvádí zkratky čs.vojsko, čsl. vojsko , vždy je tím myšleno československé vojsko, tedy jednotka Čechů a Slováků.
Pár nesmyslů:
. …..vo februári založili Národnú radu krajín českých /neskôr premenovanú
  na Česko-slovenskú národnú radu skr. ČSNR/, vrcholný orgán česko-slovenského   zahraničného odboja…..
- …..Hlavným cieľom rady bolo uznanie   samostatného česko-slovenského vojska a budúcej Česko-Slovenskej republiky.    Rada mala v pláne vytvoriť  československú armádu zo zajatých   rakúsko-uhorských vojakov českej a slovenskej národnosti sústredených……

   V první větě absolutní nesmysl, neboť česko-slovenský dualismus neexistoval, neboť neexistovala ani samostatná republika. V druhé větě již kupodivu autorka používá správných výrazů…

Několik slov na vysvětlenou:
V roce 1918 vznikl státní útvar, nazývaný Republika Československá se zkratkou RČS. Ustálené spojení hovoří taktéž o Československé Republice, neboli ČSR.
Název Česko-Slovenská republika byl oficiálně platný od. 1.října /októbra/ 1938  (tedy po přijetí Mnichovského diktátu) až do 14.března/marca 1939. Tehdy vznikl Slovenský štát a 15. března/marca/ 1939  Der Protektorat Böhmen und Mähren/ Protektorát Čechy a Morava.
Naši vojáci, bojující na frontách II.světové války nosili na rameni na domovence název ČESKOSLOVENSKO. Nikoli Česko – Slovensko. Je to možné vidět nejen na uniformách našich letců v RAF na četných fotografiích, ale take na historických zástavách našich jednotek v SSSR. Taktéž veškeré dokumenty té doby, které můžeme  najít v archívech, zásadně hovoří o ČSEKOSLOVENSKU, nikoli o Česko – Slovensku. Psát název země takto, je přímým znevážením všech obětí našich vojáků, padlých za svobodu Československa.
Obnovení ČSR a jeho pozdější osudy jsou dostatečně známy, včetně urputné snahy o změnu názvu republiky v letech 1989 – 1992, tedy do rozdělení na Českou republiku a Slovenskou republiku.
Pokud budeme tedy dnes, v současné době, psát Česko – Slovenský vojenský kontingent, nebo Slovensko – Český vojenský kontingent, je to absolutně v pořádku, neboť jde o společnou jednotku dvou svrchovaných států.

Tolik tedy k práci stuky. Chtěl bych závěrem poznamenat, že moje hodnocení není a nebylo příspěvkem do diskuse o nenávisti a rozbrojích. Chtěl jsem na jednotlivých bodech práce ostatním čtenářům a kolegům ukázat jednotlivá místa a oblasti, na nichž je možné se velice snadno dopustit chyb při psaní prací o historii
Celkové hodnocení práce přesto z mého pohledu je možné vidět velice příznivě.

     Pokudm máte další příspěvky do diskuse o historické postavě M.R.Štefánika, neostýchejte se. Pokud máte příspěvky ke vzniku ČSR, možná by bylo lepší najít vhodnější témata/topicy tohoto fóra. A pokud se chcete se mnou hádat o pomlčku, raději nepiště vůbec.
Sláma


pospec

  • Francouzská cizinecká legie
  • Lieutenant-colonel
  • Příspěvků: 1975
  • Se Sovětským svazem, padla bída na zem...
    • Pospec-blog
Re: Milan Rastislav Štefánik
« Odpověď #13 kdy: Prosinec 03, 2010, 04:14:04 »
Sláma, jen takové malé - Protektorát Čechy a Morava (Protektorat Böhmen und Mähren) byl vyhlášen až 16.března 1939. Z historických dat se jedná o 14.března 1939 jako vyhlášení samostatného ,,Slovenského štátu", 15.března 1939 došlo k obsazení zbytku českého a moravského (!!) území německými vojsky a 16.března 1939 ke konečnému vyhlášení Protektorátu Čechy a Morava.

PS - není to hádka o pomlčku :D :D
Platí přímá úměrnost: čím více se snažím, tím horší je výsledek...
Navštivte můj blog: http://pospec-blog.blogspot.com/

zelezny kriz

  • Wehrmacht
    Oberstleutenant - podplukovník
  • Příspěvků: 1427
Re: Milan Rastislav Štefánik
« Odpověď #14 kdy: Prosinec 03, 2010, 06:33:51 »
Stuko, mě vůbec nevadí, jestli o Štefánikovi píše Čech, Slovák , Maďar ale jde o to, zda se snaží v mezích možností psát fakta..a to že k tomu nikdo nic neřekl bylo také to, že  Tvůj soubor článků nechtěl nikdo narušovat..Teď se odborně vyjádřil Sláma a jsem tomu rád, protože o Štefánikovi toho bylo napsáno hodně, ale jde o to, co je fabulace a co pravda..Sice Panzernet není Historický ústav, ale zdroje jsou důležité...Teď jde o to, zda vůbec existují relevantní údaje bez různých poplatných úprav v dobrém i ve zlém...Osobně bych se neodvážil cokoliv napsat, protože každý zdroj je napadnutelný a jak bych věděl, co je správné, když  jsem s tím dotyčným "neseděl v letadle".Děkuji Ti za nemalou práci a tu pomlčku   jsem dodnes moc nepochopil... ;)